Tomislav Ivančič : V ústrety slobode  / Z jeho knihy Za lepší svet /

V mysli som si premietali negatívne udalosti o ktorých písala tlač: „Vojny vo sveta neprestávajú. Politické a sociálne rozbroje vedú všade k občianskym vojnám. Hlad a otrávenie z pokazených potravín sa opakuje čoraz častejšie. Nebezpečný nukleárny a chemický odpad zamoruje všetky priestory. Rieky sú znečistené, vzduch je otrávený, pitnej vody je stále menej a šíria sa rôzne nákazy. Narušenou ozónovou vrstvou nadmerne prenikajú ultrafialové lúče a následkom ľuďmi zapríčineného globálneho oteplenia vysychajú jazerá. Odborníci upozorňujú, že sa blíži katastrofa a žiadajú predstaviteľov vlád štátov, aby rýchlo niečo podnikli, kým nebude neskoro, Zo zvyšovania teploty vzduchu hrozí akútne nebezpečenstvo, že sa úrodná zem premení na púšť a že sa ľady Severného pólu roztopia a zapríčinia všeobecnú potopu. Mnohé choroby sa nedajú zlikvidovať  a AIDS sa neustále šíri. Vírusové infekcie sú čoraz častejšie a nebezpečnejšie a šíria sa aj rôzne alergie. Nemravnosť zachvátila všetky vrstvy obyvateľstva a hlasy statočných je sotva počuť. Terorizmus je silnejší ako organizované vojská. Časté sú únosy lietadiel. Šíri sa narkománia, rozkrádanie áut a organizovaný zločin každého druhu. Rozmáhajú sa rôzne gangy a mafie. Herbicídy neničia iba burinu, ale otravujú aj človeka. Konzervačné prostriedky chránia potraviny, ale ohrozujú aj zdravia organizmu. Továrne poskytujú zamestnanie stovkám ľudí, ale ničia životy tisícom. Znečistené životné prostredia obklopuje človeka zo všetkých strán ako zákerný nepriateľ."

Svet akoby prepadol zlu. Zem zovrela ľudstvo do sotva dostačujúceho životného priestoru a pomaly ho zabíja. Začal som teda premýšľať, či je z tejto matovej situácie východisko. A z negatívnych myšlienok ma vyviedlo nasledujúce čítanie Rim 12,2: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé." Ef 4,14: „...aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem i tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu."

Tu je riešenie, východisko k slobode, v ktorej sa zrodí nový svet! Človek dnes ľahko prestane byť veriacim a stane sa prívržencom negatívneho. Prišiel mi na myseľ známy výrok: Perditio tua, Izrael, ex te. Záhuba tvoja Izrael vychádza z teba! Dobro i zlo vychádzajú z ľudského srdca. Preto je dôležité čím je srdce naplnené! Boh je stále tu, aby nás vykúpil....viď Iz 45, 21-22: „A niet už Boha okrem mňa, Boha pravého a spásneho niet okrem mňa. Ku mne sa obráťte a budete spasené všetky končiny zeme, veď ja som Boh a iného niet."

Ale povedal som si ešte: Čo tu má robiť Boh, keď my sme si takýto svet vybrali? Prečo by mal teraz prísť Boh ako Deus ex machina? Prečo Boh nezasahuje svojím dianím, aby aj v dnešnej dobe zachraňoval ľudí? Či neprichádzajú k Bohu náreky umierajúcich, nevinne odsúdených, vyhladnutých, oklamaných, malých a biednych?

Ale Boh nie je bohom podľa našej miery, Boh nie je človek. Má svoje plány so svetom, ale všetko sa deje podľa jeho plánu. My teda nič nemôžeme zmeniť.

Boh je predsa Všemohúci, absolútne dobrý, chce moje dobro. Boh je mocnejší ako všetko zlo a každá neprávosť vo svete! Mocnejší ako choroby, bolesti, nenávisť, bezmocnosť a smrť. Boh chce iba dobro , napriek zlu okolo nás.

BOŽIA VôĽA PRE MôJ ŽIVOT JE VŽDY DOBRÁ...

Zlo nie je v ňom, ale v nás. Jedine on ho môže z nás vykoreniť. Boh Otec rozumie svojim deťom a má s nimi súcit. Uvedomil som si teda ako márnotratný syn, že som sa dlho zapodieval neužitočnými myšlienkami, namiesto toho, aby som sa modlitbou preniesol do oblasti ducha! Prosil som Pána, aby mi odpustil, že som tak dlho zanedbával modlitbu. Úpenlivo som sa modlil a čosi sa vo mne začalo hýbať.. Pocit istoty mi zaplavil dušu i telo a čosi čisté, zdravé a svieže začalo napĺňať aj priestor okolo mňa. Bezmocnosť začala zrazu ustupovať pred Božou Všemohúcnosťou. So znovuzrodenou vierou sa vlievalo do mňa Božie svetlo a Božia sila...Uveril som teda , že tento svet má ešte jednu šancu a jednu moc - moc modlitby. Začal som aj vrúcne ďakovať a rozhodol som sa písať niečo o modlitbovej bitke za nový a lepší svet. Pochopil som, že modlitbou a požehnávaním sa všetci môžeme pričiniť o záchranu sveta!

Zo stretnutia s Bohom

Prvým krokom na ceste za lepším svetom je istota, že Boh existuje a že sa s ním môžeme stretnúť. Istota, že Boh existuje sa nezískava len rozumom, ale aj duchom. Keď chce niekto dokázať, že priateľ je v dome, predkladá o tom dôkazy: že bolo počuť otvoriť dvere, že niekto s ním rozprával, že na chodníku sú jeho stopy, že počuť jeho kroky a obľúbenú pieseň v izbe. To všetko sú vierohodné rozumové dôkazy, ale nedávajú nám plnú istotu! Keď tam však prejdeme a uvidíme ho na vlastné oči, vtedy si budeme úplne istí.

Podobne je to s Bohom. Rozum môže predstaviť dôkazy, že Boh jestvuje. Presvedčuje nás, že príroda musí mať pôvodcu a že premenlivý svet si vyžaduje nepremenlivý poriadok. Dôkazom Boha je aj svedomie človeka, ktorého dostatočným dôvodom je iba Boh. Musí existovať niekto zvrchovane mocný a múdry, kto stanovil cieľ každému semenu, orgánu a organizmu. Aj pohyb si vyžaduje nehybného hýbateľa.  Rozum nás ďalej presviedča, že keby nebolo Boha, nebolo by ani človeka. Ak vôbec niečo jestvuje, musí jestvovať aj Boh. Veriaci človek prijíma rozumové dôkazy pre svoju vieru v Boha. Len viera v Boha pomáha vysvetliť, že duch človeka je nespokojný, že vždy niečo objavuje, vždy niečo hľadá. Za všetkými objavmi stojí ešte poznanie, že za ohraničenými vecami je neohraničený um.

Veriaci človek však neverí preto, že k viere došiel iba rozumom, presvedčil sa o tom prv, ako začal rozmýšľať.. Táto istota sa podobá istote, že žijem.. Človek je presvedčený, že žije bez toho, aby o tom premýšľal.. Viera je ako život. V živote človek stretáva Boha a preto verí, preto o Bohu aj premýšľa. Boh je však bližšie k človeku ako ľudské premýšľanie.

Len čo sa človek narodí, začne veriť, že jestvujú rodičia. Všetko, čo jeho generácie nadobudli krvavými mozoľami a veľkými obetami, novorodenec užíva jednoducho tým, že sa narodil. Odkiaľ má to právo? Človek je a pije, hoci mu z potravy a vody hrozia nebezpečenstvá pre jeho zdravie. Robí tak s dôverou, že mi neuškodia: preto sa nebojí.

V každom človeku žije dôverčivá nádej, akési očakávanie, že svet je dobrý. Je v ňom akoby zázračná vôľa po živote napriek bolesti a neustálemu umieraniu. Odkiaľ tu je ten nepremožiteľný optimizmus? Spočíva v tom, že človek vidí a vníma skutočnosti nielen očami, ale aj svojim duchom.. Okrem rozumového existuje aj intuitívne poznanie Boha. Je to videnie vnútornými očami, istota ktorú nevieme vypovedať a dokázať pojmami, ale ona tu je. Patrí k prvým princípom o ktorých nemožno pochybovať, tak ako nemôžeme pochybovať o tom, že jestvujeme.

Okrem intuitívneho jestvuje aj poznanie z viery. Toto je duchovné poznanie. Ako očami poznávame svetlo, ušami zvuk, hmatom tvrdosť a rozumom zmysel vecí, tak isto aj duchom poznávame ducha! Skrze toto duchovné poznanie veriaci človek neverí v Boha preto, žeby bez Boha bol svet nepochopiteľný a nezmyselný, ale verí, že sa s Bohom stretol, že ho skúsil, zažil ako skutočnú živú osobu. Človek nemá svoju hodnotu na zemi preto, žeby mu niekto z ľudí dal právo na život a životné podmienky. Má ich od Niekoho, koho pozná intuitívnym a duchovným poznaním. Hodnota človeka je z toho, že nás Boh postavil na túto zem.. Človek podvedome cíti, že svoje telo, dušu i život, dostal od niekoho mimo človečenstva. Preto v chorobe preklína svoj osud, akoby cítil, že ho niekto počuje a keď je natešený tak len mimovoľne povie „Chvála Bohu."

Človek cíti že je v rukách uvedomelého „osudu" , ktorého poslednej príčiny sa nemôže dopátrať a na ktorý nehodno hádzať kamene, lebo by sa vrátili späť na hlavu človeka. Žijeme v náručí niekoho, kto inscenuje a režíruje náš život./Preto nič v našom živote nie je a nemôže byť náhodné.../ To je základný zážitok každého človeka... Boh nie je niekto, koho musíme predpokladať z jestvovania sveta, koho môžeme vyvodiť z jestvovania prírody, z vlastného svedomia. Boh nie je niekto, koho stále treba dokazovať, že by niekde mal byť. Boh nie je skrytý, nedostupný a nepochopiteľný, lebo on vyšiel v ústrety človeku a ukázal sa mu. Človek už Boha stretol, videl a objavil. Človek pozná zo skúsenosti, že Boh jestvuje. / Amen! Aleluja! /

Mystici nehovoria o Bohu len ako o skúsenosti lásky, nehovoria len o vnútornom uchvátení. Hovoria o osobe Boha. Pascal: „Nie Boh filozofov, ale boh živý, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba." Proroci podstúpili aj smrť, ak bolo treba dokázať, že hovoria ľuďom posolstvo Boha. Hovorili o tom, že ich Boh povolal, že s nimi hovoril, že ich poslal, aby povedali ľuďom, čo on nariadil. Z toho je zrejmé, že proroci počuli „niekoho", nie „niečo"! Niekto ich zavolal, premenil i poslal. Nehovoria len o nadchnutí, silou ktorého hovorili, ale aj o osobe, ktorá k nim prehovorila. Proroci Biblie sa nejako dotkli Boha, stretli ho a počuli. Boh náhle premenil ich život a oni zachovali jeho slová, ktoré aj dnes svietia, prebúdzajú, pobádajú a menia srdcia. /Toto je vzácne a vážne posolstvo nielen kňazov, ale každého skutočného kresťana. Rozvíjať prorocký rozmer v cirkvi!!!/

Hoci sa mnohí pokúšali všelijako vysvetliť udalosti Biblie, ostáva ešte niečo, čo sa nedá vysvetliť prirodzeným spôsobom.. Židovský národ dodnes nesie  pečať svojich prorokov. Je to národ vybraný Bohom, jedinečný svojim osudom i utrpením. Židovský národ je sám v sebe i navonok zázrakom dejín.

Osobitnú skúsenosť stretnutia so živým Bohom predstavujú udalosti, jestvovanie i život Ježiša Krista. /Nezabúdajme na veľkú pravdu Biblie: Ježiš je ten istý včera, dnes a naveky!/ On dokázal silu ducha i nadvládu lásky a dobra. Dokázal, že je neporovnateľnou a jedinečnou osobou dejín. Jeho skutky súhlasili s jeho slovami. Cirkev dodnes nesie silu jeho smrti a zmŕtvychvstania, jeho víťazstva nad diablom, hriechom, utrpením. Ježiš utrpenie neodstránil zo sveta, ale ho prijal a nad ním zvíťazil. Kto v neho verí, nadobúda silu a schopnosť stretnúť neprístupného Boha. V stretnutí s ním získava istotu vo viere.

Viera je pred rozumovým poznaním. Je vierou v lásku, dobrotu, vernosť, večnosť a svätosť, nie však vierou v teoretické kategórie, ale vierou v živú osobu, ktorá je milovaná a miluje, v osobu , ktorá je verná, dobrá, večná a svätá. Človek je predovšetkým veriaci. Napriek každodennému utrpeniu, umieraniu, márnemu tápaniu a vzpieraniu verí vo víťazstvo viery, verí v dobro a v dobrý koniec sveta. Tuší, že svetlo bude mať posledné slovo, že zvíťazí nad tmou, ale nie ako obyčajné svetlo, ale ako osoba sveta. Viera je neviditeľná, beztvárna a napriek tomu je základom nášho života. Je istejšia a konkrétnejšia ako stolička, či stôl, ako murovaný dom, ako zem, po ktorej chodíme, ako ruky ktorými pracujeme, ako oči ktorými sa dívame.

Ako však môže človek vnímať duchovnú prítomnosť? Ako sa človek presvedčí, že jestvuje myslenie? Tak, že sám myslí a prijíma myšlienky druhého. Myšlienky sú nehmatateľné, neviditeľné, nepočuteľné a napriek tomu sú tu a týkajú sa všetkého, čo robíme. Ako sa možno presvedčiť, že jestvuje zvuk? Nevidíme ho, nemôžem ho ohmatať, ale predsa ho prijímame uchom. Počíname si tak, ako vidíme, počujeme a uvažujeme. Takisto je to s vierou. Duchom vnímame Božiu prítomnosť a keď konáme v tomto povedomí, zreteľne sa to prejavuje aj v našom živote. Presvedčujú sa o tom najmä veriaci ľudia. Dokážu v živote účinne ovládať zlo, bolesti, nenávisť, neveru, lož. Náš život sa tak všestranne obohatil. /Skutočnou vierou a vzťahom k živej osobe Ježiša sa stávame duchovnými boháčmi, veď Boh a ty znamená bohatý!!!/

Veď my môžeme Boha nazývať Otcom, všetkých ľudí voláme bratmi s sestrami, novým spôsobom vidíme pravdu, veci, zvieratá a svet  a novým zmýšľaním môžeme naplniť naše medzi ľudské vzťahy. Viera nás robí lepšími, čistejšími, pravdivejšími, poctivejšími, miernejšími, aktívnejšími, odvážnymi a svätými. Táto duchovná zviazanosť s Bohom uspôsobuje ľudí konať aj zázračné veci: uzdravovať chorých, kriesiť mŕtvych, vyháňať z človeka zlé sily, pomáhať v ťažkostiach, presvedčovať a konať zázraky, aké sme videli u svätých. Inými slovami človek môže svojim duchom komunikovať s Bohom, tak ako svojim rozumom komunikuje s ľuďmi. Ako však nemôže bezprostredne odovzdávať myšlienky rozumom, ale len prostredníctvom znakov - rečou i gestami, tak aj s Bohom môže komunikovať iba modlitbou  a gestami, čiže znakmi, ktorými sa prejavuje ľudský duch. Modlitba je rečou ducha, ako slová sú rečou rozumu. Nábožný človek sa naučí reči ducha a rozumie jej. Preto je modlitba pre veriaceho človeka taká samozrejmá, presvedčivá, istá a normálna ako rozhovor s ľuďmi. Človek rukami prijíma potravu aby utíšil hlad tela. To isté môže robiť aj duchom: Modliť sa, postiť a počúvať Božie slovo, aby utíšil hlad duše.

Že skutočnosť ducha je reálna dokazujú ľudia, ktorí sa modlia a skrze modlitbu získavajú nadprirodzenú silu. Obdivuhodný život svätých je magnetom pre druhých a je niečím celkom reálnym. Matka Tereza v živote tvrdila, že všetku silu k svojim obdivuhodným podujatiam dostala v modlitbe. Môžeme si spomenúť na príťažlivosť Fatimy a Lúrd, aj iných miest, kde žili svätci. Čo je to, čo tam mnohých ťahá? Keby sa tam nič nedialo, nikto by tam nešiel. Ale na týchto pútnickým miestach sa ľudia skutočne menia, telesne aj duševne uzdravujú.

Čo priťahuje priateľov jedného k druhému? Čo priťahuje dvoch zaľúbených? Čo je tá láska po ktorej všetci túžia? Čo posilňuje hrdinov a mučeníkov, aby umreli za pravdu, slobodu, mier, lásku? Čo dáva človekovi silu aby sa obetoval do krajnosti? Prečo človek dokáže dávať a nežiada náhradu ani pochvalu od ľudí? Čo hovoria nám i Cirkvi tajomstvá nášho života i celej prírody? Kto to všetko na zemi daroval človeku? Odkiaľ je a kam ide? Kto rozhoduje a jeho osude? Kto ho vymyslel a kto ho nesie? To nie sú iba prázdne a zvedavé otázky. Tieto otázky sú zároveň aj odpoveďou.. Nesú v sebe pôvodcu všetkého, nesú v sebe Boha.

Sv. Augustín povedal: „Keby si ma nebol hľadal, nebol by si ma našiel." Takto teda vyjadril skutočnosť Boha zakódovanú v každej otázke o ľudskom bytí. V skúsenosti seba samého má už človek skúsenosť Boha. Viktor Frankl povedal, že ako je vedome ateistom, podvedome je veriacim. Človek skrýva svoju religióznosť v podvedomí. Jej uvoľňovanie prináša podľa psychoanalýzy duševné zdravie, ako uvoľnenie potlačených túžob vedie k zlepšeniu zdravia tela. Ak človek má svoje bytie od iného, musí jestvovať niekto, kto je zo seba samého od vekov. Ak jestvuje to, čo vzniklo, musí byť aj ten, kto nevznikol a jestvuje. Ničota nemohla nikdy jestvovať, keď ja jestvujem. Od vekov  muselo byť jestvovanie, bytie, niečo alebo niekto.

Veriaci kresťan  má skutočnú skúsenosť Boha. /To nie je prázdny sentiment, alebo iba nejaké abstraktné pociťovanie, je to udalosť, dej, ktorý sa dá popísať slovami vysvetliť, ale aj tak nás vedie k úžasu nad tajomstvom, veľkosťou, no zároveň blízkosťou Boha./ Je to skúsenosť z viery, zo sviatostí, z počúvanie Božieho slova, z modlitby. Mnohí veriaci majú aj mimoriadnu skúsenosť viery. Jedni k nej došli utrpením, druhí vo zvláštnych situáciách, v ktorých sa celým srdcom úpenlivo modlili. Tretí k nej došli po úpornom premýšľaní a snažení. Týmto ľuďom prišlo svetlo z hĺbky a oni nadobudli istotu, že Boh jestvuje a že aj oni budú žiť. Nakoniec mnohí došli systematickým vedením, počas ktorého počúvali Božie slovo, obrátili sa a prosili, aby im Boh dal zakúsiť svoju milosť a prítomnosť. Ich životy sa potom veľmi zmenili. Naučili sa rozumieť Svätému Písmu, pocítili hlad po Božom Slove a modlitbe a nadobudli istotu o Bohu! Sú ochotní opustiť všetko, aby sa priblížili k Bohu.. Prestali sa dopúšťať ťažkých hriechov a mnohí sa rozhodli pre rehoľný život, pre evanjelizáciu alebo pre inú službu v cirkvi. Iní odišli študovať teológiou, alebo začali pravidelne pracovať v katolíckej charite! Všetci títo ľudia mali istotu, že stretli Boha. Tí, čo uzreli niekoho z neba hovoria o zjavení. Mystici hovoria o videní nebeských osôb, osobitne Ježiša!. Iní kresťania hovoria s Abrahámom o videní vierou, a o spolupráci a spoločenstve s Bohom, pri ktorom akoby videli neviditeľného. Niektorí dostanú k tomu aj novú silu a schopnosť vymodliť si mnohé dary. Silou ich svedectva sa menia ľudia okolo nich, istota ich viery prechádza ako nákaza na druhých a s radosťou znášajú ťarchy života, kríže a utrpenia. Vidia ďaleko za horizont a vnášajú do tohto sveta nádej. Majú detinskú vieru v Boha a nemusia sa trápiť rozumovými dôkazmi o jeho jestvovaní, lebo sa s ním stretli. Skúsenosť je vedomie, zážitok, osvietenie. Modlitba je cestou k duchovnému poznaniu, cestou k múdrosti, ktorá prevyšuje rozum. Miestom, kde sa táto viera zachovala je cirkev. Cirkev je miestom uverenia.

Veriaci človek nerozumkuje donekonečna o hĺbke a koreňoch zla, ale zlo premáha silou viery. Stretnutie s Bohom mu pomáha dosiahnuť víťazstvo dobra a lásky. Pre veriaceho človeka utrpenie stráca pečať nezmyselnosti. Vie, že Boh je väčší ako zlo a že je prameňom nádeje a svetla. Preto sú veriaci pozvaní, aby rozháňali vo svete tmu, aby utrpeniu vzali ostrie nezmyselnosti a aby modlitbou a prijatím kríža zvíťazili nad zlom. Proti preklínaniu majú stavať požehnanie, proti zlorečeniu modlitbu, proti nepriateľstvu dobré skutky a proti nepriateľstvu lásku. Tým naozaj nasledujú Ježiša Krista, ktorý proti utrpeniu postavil kríž, proti smrti vzkriesenie, proti zatrateniu večnú blaženosť, proti otročeniu mamone a hmote odriekanie si a sebazápor a proti tým, čo nás súdia odpustenie.