T. Ivančič: Požehnávať gestami    / Z jeho knihy Za lepší svet /

Aj gestá vyjadrujú, čo ma človek v srdci. Keď má v srdci Ducha Svätého, vtedy aj jeho gestami účinkuje Boh. Na žehnanie sa osobitne hodia dve gestá: znak kríža a skladanie/vkladanie/ rúk. Znak kríža môžeme robiť na sebe, alebo na druhých. Keď pri tom prosíme o požehnanie pre seba, hovoríme pri tomto geste / pravou rukou kríž na čelo, srdce a ramená/ slová požehnania, napr.: Požehnanie Otca i Syna i Ducha Svätého nech zostúpi na mňa a zostane so mnou." alebo keď sme v skupine: „Nech nás žehná Pán, nech nás chráni od zlého a nech nás privedie do života večného." Na druhej osobe môžeme znak kríža robiť dvojakým spôsobom. Prvý je ten , že palcom pravej ruky robíme na jej čele malý kríž a sprevádzame ho slovami požehnania. Toto gesto môžeme urobiť aj bez slov, ale nie bez viery. Druhý spôsob spočíva v tom,  že celou pravou rukou naznačíme vo vzduchu znak kríža smerom k osobe, ktorú chceme požehnať a nahlas, alebo potichu odriekame modlitbu požehnania.

Pred týmto úkonom je dobré zachovať malú chvíľku ticho a uzobranosť a prosiť v duchu o požehnanie pre túto osobu, ďakovať Bohu za ňu a odpúšťať jej. Chvíľu ticha môžeme zachovať aj po udelení požehnania, aby ono skrze vieru napĺňalo našu dušu aj dušu osoby, ktorú sme požehnali. Podobným spôsobom možno požehnávať aj zvieratá a predmety. Ľudia tak robili od pradávna. Napr. otec a matka požehnávali nový chlieb, znak  kríža môžeme robiť aj so svätenou vodou. Je dobrým zvykom, keď to rodičia robia pred spaním svojim deťom a deti rodičom. So svätenou vodou môžeme požehnávať aj priestory v ktorých bývame a pracujeme.

Vkladanie rúk je sprievodným znakom požehnávania a vzývania Ducha Svätého. V liturgii cirkvi sa vkladanie rúk používa ako sviatostný znak a znak požehnávania. Používa sa pri udeľovaní posvätných rádov kňazstva a pri birmovaní. Keď modlitbou a vkladaním rúk vysvätí biskup nového kňaza, vkladajú potom na neho ruky aj všetci prítomní kňazi ako prejav svojho požehnania. Podobne sa odporúča položiť ruku alebo ruky na osobu, za ktorú sa modlíme, pri žehnaní a pri odklínaní.

Aj Pán Ježiš kládol svoje ruky, aby požehnával: „Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich." Mk 10,16 Robil tak nielen deťom, ale aj dospelým: „Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich." Lk 24,50 Podľa tohto textu aj pozdvihnutie rúk je znakom vkladania rúk a požehnávania. Ruky sa kladú tak, že sa jedna ruky, alebo obidve položia na hlavu alebo ramená osoby, ktorú požehnávame, alebo sa ruky držia vystreté nad ňou.

Dietrich Hoeffer hovorí o požehnávaní toto: „Žehnať znamená položiť na niečo ruku a vyjadriť, že to rozhodne patrí svojmu Bohu. Požehnávaním priznávame, že sme Boží v šťastní i v utrpení. Kto bol požehnaný musí požehnanie rozdávať ďalej, ba ešte viac, sám musí byť požehnaním všade, kde sa nachádza. Svet sa môže obnoviť len jedinou silou a tou je Božie požehnanie."

Sila požehnania udeľovaného kladením rúk je priam zázračná. Dosahuje sa ním telesné a psychické zdravie, veľké obrátenia a vyliatie Božích darov silou D. Svätého, ktorý prebýva v nás. Mocou kladenia rúk ľahko získame skúsenosť viery, alebo zažijeme nové prebudenie. Kladenie rúk môže byť v niektorých prípadoch iba pomyslené, to znamená, že očami a túžbou prenesieme svoje ruky na toho, alebo na to, čo chceme požehnať.

Bolo by veľmi želateľné, keby sa požehnávanie kladením rúk stalo zvykom vo všetkých kresťanských rodinách. Božou prítomnosťou, privolanou žehnaním by sa vyriešilo mnoho ťažkých a bezvýchodiskových situácií. Predišlo by sa mnohým zvadám, napätiam, podráždeným rečiam a zlostným pohľadom. Bolo by blahodárne pre naše rodiny, keby manželia kládli občas ruky jeden na druhého  a požehnávali sa...napr. na konci spoločnej modlitby, pred odchodom z domu, alebo pred vážnym rozhodnutím. Osobitne by to mali rodičia robiť deťom, aj tým ešte nenarodeným. Aby sa dieťa v lone matky uchránilo stresov a narodilo zdravé, nech matka častejšie kladie ruku na svoje lono a povie pritom modlitbu požehnania. Takto najlepšie vyjadrí dieťatku svoju nežnosť a svoju lásku. Je dobre známe, že dieťa v matkinom lone pohne hlavičkou tým smerom, kde matka položí svoju ruku. Takto spontánne príjme aj požehnanie a prejav lásky. Ako každý človek, aj dieťa túži po láske a prejavoch nežnosti a sympatie. Tu na svete sme totiž všetci rovnako ohrození a nútení zomrieť. Sme si vedomí, že sme tu iba prechodne, preto túžime po trvalej istote a bezpečí. Bezpečnosť nám však nemôžu dať osoby, alebo veci tohto sveta, lebo sú takisto ohrozené. Trvalú istotu nám môže dať jedine Boh. Kto žije v priateľstve s Bohom, bude žiť aj napriek pominuteľnosti sveta a umierania. Ako nenarodené dieťa túži po matkinej láske, aby si bolo isté, že ho nechce odhodiť, tak túži človek po prejavoch Božej lásky, aby si bol istý, že ho Boh neodvrhne.

Podobne ako dieťa v lone matky „zažíva" svoju matku mimo seba, aj človek zažíva Boha mimo svojho pozemského sveta. Každý prejav sympatie a nežnosti, ktorý matka preukáže svojmu dieťaťu je pre dieťa znakom nádeje a života. To je základnou podmienkou, aby sa vyvíjalo zdravo a všestranne už v lone matky. Dieťa potrebuje prejavy matkinej sympatie, aby nepociťovalo iba jej bolesti, podráždenie, zlosť a stres, najmä ak sú namierené proti nemu. Matka sama však nemôže zabezpečiť dieťatku úplnú istotu, podobne ako anjeli a svätí nemôžu dať život ľuďom, lebo sú iba stvorenia. Len modlitbou s rukou položenom na lone a s prosbou o Božiu lásku a požehnanie dodávame dieťatku plnú istotu a silu. Duch dieťatka to bez prekážky prijíma. Tak sa cíti od počatia nielen súčasťou pozemského spoločenstva s ľuďmi, ale aj členom nebeského spoločenstva s bohom. Je dokázané, že sa vplyvom požehnávania mnohé zlé diagnózy budúcich novorodencov a „isté" negatívne predpovede nesplnili.

Mladej matke R.T. v siedmom mesiaci tehotenstva lekári povedali, že je vážne ohrozený jej vlastný život aj život dieťatka a že sa pokúsia zachrániť aspoň ju. Matka odvetila, že posledné slovo má vždy Boh a žiadala ich, aby sa pokúsili zachrániť dieťa. Lekári naďalej tvrdili, že je to z hľadiska medicíny nemožné. Matka sa začala modliť a s ňou dvadsať ľudí z modlitbovej skupiny. Stal sa zázrak. Dieťa sa narodilo zdravé a aj matka ostala živá. Lekári ju potom upozornili, že už viac nesmie rodiť ak chce ostať živá a zdravá. Zdôvodňovali to tým, že aj v medicíne sa zázraky nedejú každý deň. Tá istá žena počala neskôr a porodila druhé dieťa bez väčších ťažkostí. Dokonca neskôr porodila aj tretie. Vždy sa však modlili za ňu v skupina aj celá rodina. V podobných situáciách preberá Boh sám na seba rozhodnutie, ak sa odovzdáme do jeho vôle a ochrany. Vtedy sa aj nemožné stáva možným. Zdá sa ako fakt, že Boh chce niekedy vyplniť ľuďom i nemožné prosby, aby ľahšie poznali, že je stále činný a že sa o nás stále stará.

Mnohí rodičia potvrdzujú z vlastnej skúsenosti, že im Boh zázračne pomohol, napr. nájsť si dobré zamestnanie alebo získať byt práve vtedy keď mali odvahu porosiť viac detí. Manželský pár J.D. svedčí, že Boh im s každým novým dieťatkom dal nový, väčší byt podľa toho, ako sa im rodili deti. Začali v podnájme a teraz, keď už majú 5 detí, obývajú poschodový dom. Manželia P. a J. ktorí majú až sedem detí s úsmevom hovoria, že nie je ťažké mať veľa detí, ale že je ťažké rozhodnúť sa pre ne. Keď poznali , že s ďalším dieťatkom nie je ťažšie žiť ako pred tým a že nie sú chudobnejší, ba naopak bohatší, prijímali každé nové dieťa s pokojom a zodpovednosťou. Postupne si nadobudli vlastný dom, auto a všetky vymoženosti súčasného života. Deti sú pre nich dnes najväčšou radosťou.

Keď sa dieťa narodí, treba ho aj naďalej požehnávať, osobitne vtedy keď je nepokojné, alebo trpí bolesť. Vtedy majú rodičia zahŕňať deti častým požehnaním a prejavmi nežnosti. Najlepšie je požehnávať malé deti vtedy, keď spia. Vtedy môžu rodičia položiť ruku na hlavu dieťaťa a krátkou modlitbou prosiť preň o požehnanie a pokoj. Tým pomôžu dieťaťu ľahšie prekonávať stresy a prispôsobovať sa podmienkam okolo nich. Mnohí rodičia dosvedčili, že požehnávané deti sú telesne zdravšie a ľahšie prekonávajú psychické vzruchy a nepokoj.

Manželia S a R. sa rozhodli, že sa rozídu. Žena bola psychiatrička a muž kardiológ. Ich vzájomné nezhody pôsobili aj na dieťa, ktoré žena nosila vtedy vo svojom lone. Keď sa narodilo, javilo známky nepokoja, v noci sa strhávalo a zaostávalo vy vývoji. Bolo precitlivelé, často choré a vyžadovalo si osobitnú starostlivosť. Keď matka počula o požehnávaní, každý večer kládla ruky na hlavu dieťatka. Po čase všetky symptómy porúch zmizli a dievčatko je dnes zdravé a správa sa úplne normálne. Ježiš aj dnes miluje deti a požehnáva ich.

Kladením rúk treba požehnávať aj odrastené deti i starších ľudí. Možno to robiť po každej večernej modlitbe a osobitne v krízových situáciách, ako sú choroby, strach, vážne rozhodnutia, odchody, rodinné slávnosti, skúšky a iné záležitosti. Mnohí ľudia by sa modli psychicky uzdraviť už samotným požehnávaním. Aj lieky predpísané lekárom majú lepší účinok, keď sa duch a svedomie pacienta otvoria Bohu. Každá choroba totiž postihuje celého človeka, totiž jeho psychiku, dušu i telo. Človek je súčasne príslušníkom prírody, ľudského rodu, aj členom Božieho spoločenstva. Keď niektorá zložka nefunguje, trpí celý človek. Preto liečenie psychiky i tela musí súbežne prebiehať s liečením svedomia. Veď v Bohu je náš život, on je prameňom našich dní.

Ako sa podaním ruky, objatím, bozkom, skláňaním hlavy prihovára človek človeku, tak sa vkladaním rúk a znakom kríža pri požehnávaní neaktivuje nejaká neosobná sila, ale človek sa osobne prihovára k živému, osobnému Bohu, k Otcovi, synovi i Duchu Svätému. Gestami žehnania sa prejavuje naše srdce. Preto ak nemáme  k požehnávaniu vedomý osobný vzťah, vychádzajúci z čistého srdca, nezískame účinky požehnania.

Boh je lásky, túži po spoločenstve s človekom, pri požehnávaní prichádza k nám ako osoba, prebýva a pôsobím v nás a všetko v nás obnovuje. Boh vždy buduje, lieči, ošetruje, láskavo odpúšťa a miluje. Kladenie rúk predstavuje samého Ježiša. Kresťania, kladúci ruky, sú údmi Kristovho tela. To znamená, že cez naše ruky kladie ruky sám Kristus. Ako Hlava svojho tela - cirkvi kladie ruky na ľudí a udeľuje im zdravie, život a spásu. Preto akékoľvek magické chápanie požehnania marí jeho účinnosť a ničí jeho plody. Nič sa tak neprotiví náboženstvu a viere ako mágia jej praktiky. Nakoniec účinky požehnania nemôžu byť škodlivé, ako napr. nesprávne užitie lieku, alebo slnečné žiarenie. Požehnanie predovšetkým sprostredkuje človeku Božiu prítomnosť, obracia ho k živému Bohu a spája ho v osobné a vedomé priateľstvo s Bohom. Mágia ponecháva človeka nezmeneného a ešte viac chorého. Viera ho uzdravuje, oživuje a začleňuje do priateľstva s Bohom. Požehnanie je samotný Boží život, ktorý človeka napĺňa. S mágiou disponuje človek, kým pri požehnávaní Boh disponuje s človekom. Človek nikdy nedisponuje s Bohom. Preto požehnanie nepôsobí automaticky alebo magicky a neslobodno ho chápať ako manipulovanie božou silou, ako je to pri bielej mágii.

Navonok sa nám môže zdať, že požehnávanie neúčinkovalo, že sa nič nezmenilo. To je klam. Boh často mešká s vyslyšaním modlitieb, aby rástla naša viera a silnej plameň našej modlitby. Aj keď navonok nevidíme plody požehnania, ony sú prítomné. Je to podobné ako keď zasejeme semeno a nevidíme, že hneď vzklíčilo. Jeho vzrast sa však čoskoro ukáže. Boh vždy vypočuje naše modlitby, ale nie vždy tak ako to očakávame. Často až neskôr spoznáme, ako ich zázračne vyslyšal, hoci inak ako sme prosili my. Podstatné je, že požehnanie nás privádza bližšie k Bohu a posilňuje v nás povedomie, že sa Boh o nás stará. Boh je slobodný, absolútny, neobmedzený, večný. Človek nie je sám od seba a potrebuje Boha, aby vôbec mohol jestvovať. O každom človeku rozhoduje Boh, ale rozhoduje s Láskou, ktorý je väčšia ako tá, ktorou dokáže otec a matka milovať svoje dieťa. Takto silno Boh miluje každého z nás. Túto lásku, tento vzťah k Bohu, toto dobrodružstvo viery a života v priateľstve s Bohom nám sprostredkuje požehnanie. Stretávame sa s Bohom, ako by sme videli Neviditeľného. Pre požehnanie je predovšetkým potrebné pozdvihnúť myseľ i srdce k Bohu a zhovárať sa s ním. Modlitba je rozhovor s Bohom a požehnanie je tiež modlitba. Medzi Bohom a tebou treba očistiť všetko, čo ti prekáža, aby si ho stretol, aby si uveril, že ťa má rád, aby si bez prekážok prijal od neho všetko, čo ti ponúka,