T. Ivančič: Rôzne druhy požehnania                           / Z jeho knihy Za lepší svet /

Na švajčiarskom vidieku je každý večer zvykom, že pastier vezme svoj roh / hlasnú trúbu /  vyjde na námestie, alebo ulicu a silným hlasom odrieka toto žehnanie: „Staviam okolo obce zlatý prsteň. Nech sú v ňom požehnaní ľudia i zvieratá, lesy , lúky, polia v mne trojjediného Boha Otca i Syna i Ducha Svätého, Matky Márie i všetkých svätých. Nech je všetko, ľudia i zvieratá chránené od všetkého nešťastia a od každého zla."

Jednoduché dobré ľudové zvyky sú vzácnym národným dedičstvom. Dobrý zvyk je ako srdce, ktoré pravidelne bije, ako noha, ktorá spoľahlivo nosí, ako oči, ktorými je vidieť do duše predkov. Zvyk žehnať je ako každodenné umývanie nôh, rúk, tváre i zubov. Je ako upratovanie, čistenie oblekov a nádob, ako návšteva dobrého priateľa, ako vietor, ktorý rozháňa hmlu a slnko, ktoré rozháňa tmu.

Jeden z bývalých väzňov v koncentráku Dachau povedal, že ho od smrti zachránila obyčajná žiletka. Ako to? Pýtali sa ho...Jednoducho! Mal som dobrý zvyk denne sa holiť. Nechcel som vyzerať ako zviera, ale ako človek. Preto som sa tou žiletkou denne holil. Robil som to aj vtedy keď už žiletka začala škrabať, keď už bola strašne tupá a holenie ňou bolo bolestivé. Robil som to iba preto, aby som v sebe živil odpor proti tvrdému nacistickému ponižovaniu. Holením som si pripomínal, že som človek, že patrím ku kultúrnemu ľudstvu. Toto každodenné holenie ma spájalo s civilizáciou mimo koncentráku."

Naše dediny by boli plné požehnania, keby sa zachovával starodávny zvyk žehnať, keby otcovia i matky večer i ráno vychádzali na dvor a ticho, alebo polohlasne požehnali dom, maštaľ, záhradu, lúku, polia, lesy, ulicu i celú dedinu. Bolo by to azda niečo nenormálne, keby miestny farár každý večer i ráno i na poludnie zdvihnutými rukami vyprosoval pre svojich farníkov pokoj, dobrotu, zdravie, svätosť a Božiu ochranu a pre zvieratá, polia i prácu ľudských rúk Božie požehnanie? Aj v rodinách by malo byť zvykom, že otec požehnáva svoje deti pred spaním, že matky kropia svätenou vodou miestnosti domu a že spolu požehnávajú jedlo, prácu, učenie, byt a všetko, čo je v ňom. Keby kresťania požehnávali ľudí okolo seba, všetci by sme žili v ovzduší priateľstva a lásky. Čo by to znamenalo pre vzájomné spolužitie, stačí si uvedomiť, koľko je ešte nesvárov a nadávok medzi ľuďmi, koľko rúhania a zneucťovania Božieho mena. Nad nami visí ťažké a otravné ovzdušie zlomyseľnosti, ohovárania, pletiek a jalových rečí, ktoré zahaľujú zem ako nukleárny oblak. Koľko je aj medzi kresťanmi okultných praktík, čiernej mágie, čarov a kliatia, ktorými sa ovplyvňujeme navzájom. Všetko to otravuje a ubíja duše, telá aj prácu ľudí ako škodlivé pesticídy a marí budovania sveta.

Jedno 11 ročné dievča v istom mestečku veľmi trpelo záhadnou psychickou poruchou. Často sa rozzúrilo, strašne kričalo, hádzalo sa na zem, útočila na druhých a hovorila škaredé slová proti Bohu a Matke Božej. Keď ju ani lekári nevedeli vyliečiť začal kňaz nad ňou vyslovovať modlitby exorcizmu i požehnania. Tie však pôsobili iba dovtedy, kým dievča neprišlo domov. V dome znova upadlo do choroby, nemohlo chodiť  ani do školy, ani do kostola. Keď sa zistilo, že otec aj dedo tohto dievčaťa strašne kľajú prišlo sa na koreň veci. Najprv bolo potrebné odstrániť koreň zla, aby účinok požehnania i exorcizmu bol trvalý. Každé dieťa nielen žije z viery rodičov, ale aj trpí z viny rodičov a príbuzných. Keď dedo i otec prestali kliať, dievča zostalo natrvalo zdravé a začalo chodiť do kostola aj školy.

Reč a myšlienky človeka majú veľkú silu  a usmerňujú aj jeho vlastný organizmus. Keď si napríklad pomyslíme, že chceme niekam ísť, podvedome riadime nohy, kam nás majú niesť. Rečou pôsobíme nielen jedni na druhých,. Ale aj na prírodu. Poslúchajú nás zvieratá a je dokázané, že aj rastliny reagujú na naše slová a vôľu. Dobrý človek, ktorý vie odpúšťať a milovať a ktorý pozitívne zmýšľa je určite požehnaním aj pre prírodu. Rastliny aj zvieratá môžu pod jeho vplyvom rozvíjať svoje bohatstvá a dary. Preto veľmi potrebujeme ľudí, dobrých ľudí, k zvieratám i prírode, ľudí, ktorí požehnávajú zem.

Kto požehnáva, sám sa stáva dobrým a vďaka jeho požehnávaniu sa menia aj druhí ľudia. Požehnávanie je ako vietor čo odvieva zlovestné mračná, je ako hlas zvona, čo zaháňa krupobitie, je ako láskavé slovo, čo potešuje zúfalé srdcia. Požehnanie je ako príchod kohosi živého do ľadovej osamelosti, ako nečakané uzdravenie, ako vyhraná vojna, alebo zažehnaná epidémia. Požehnanie je ako príchod Boha do našej chorej súčasnosti, je počiatok zázraku, možnosť nemožného, porážka pekla, víťazstvo neba a počiatok zrodu nového ľudstva.  Svet potrebuje ľudí, ktorí si osvojili zvyk neustále žehnať, aby stáli ako stožiar na múroch svojho hradu a postavili sa proti každému nájazdu nepriateľov. Požehnania, ktoré rozdávajú, sú ako dobrá zvesť, ako matkina starostlivá ruka, ako bdelý lekár v službe, alebo ako cesta spásy z bahna nerestí. Kým nás zo všetkých strán napádajú zlé žiadosti, negatívne reči, rozbroje a tma, potrebujeme ľudí, ktorí sa modlia a stoja ako svetlá pred Bohom, aby každý človek našiel cestu k Otcovi.

Treba organizovať celú sieť ľudí, ktorý by v mene Pánovom požehnávali zem. Strážcovia totiž nadarmo bdejú, ak Pán nestráži mesto. Nadarmo ho ochraňujú, ak ho nechráni Pán. /Ž 127/ Každá farnosť by mala mať pred pánom stálych modlitebníkov a požehnávateľov, aby neustále zvolávali Božie požehnanie na farnosť, na každý dom v obci, na každú rodinu. Aj kláštory by mohli  mať službu stáleho požehnávania mesta i kraja v ktorom pôsobia. Tak by sa stali ohlasovateľmi radostnej zvesti, ochrancami zeme i ľudí a vzývateľmi pokoja a Božej ochrany i pomoci. To je základná podmienka oslobodenia a úspechu vo všetkom čo robíme a čo plánujeme.       Práca pre duchovné zdravie ľudí je dôležitejšia ako starostlivosť o telesné zdravie. Keď je človek zlý, aj telesné zdravie zneužíva na to, aby urobil ešte viac zlého. Ak je zdravého ducha a priateľom neba a zeme, šíri pokoj a požehnanie, aj keď je telesne chorý a ozdravuje tak medziľudské vzťahy. Človek nemá svoj osud vo vlastných rukách. I keď má všetko, nemá seba. Jeho osud je v rukách Božích. Potrebuje Boha, aby žil. Požehnanie je most medzi Bohom a človekom, bezpečný most z neba na zem i most medzi človekom a človekom. Požehnávať znamená uzmierovať ľudí navzájom, lebo požehnanie ich robí schopnými odpúšťať a meniť svoje srdcia.

Požehnanie nás vovádza do Božej vôle a Božieho úmyslu so svetom. Veľký filozof Blaise Pascal sa takto modlieval: „Nebeský Otče, ty si môj Pán, rob so mnou čo chceš. Daj mi, čo si myslíš, že mi bude na osoh a vezmi odo mňa všetko, čo mi škodí. Urob, aby sa moja vôľa rovnala tvojej. Požehnaj ma a požehnaj svet! Požehnaj ma dnes a požehnaj ma zajtra. Požehnávaj ma po všetky dni môjho života."

Požehnanie je stotožnenie sa s Božou vôľou. Boh môže konať iba dobro. Je absolútne dobrý a nejestvoval by, keby mohol robiť zlo. Preto prijať Božia vôľu znamená vojsť do dokonale dobrého sveta: do blaha, pokoja a zdravia a do večnosti. Božia vôľa je náš život. Boh nám dal slobodu zvoliť si dobro alebo zlo. Prvá voľba človeka, dedičný hriech, priniesla ľudstvu nesmiernu kliatbu: utrpenie, smrť, rozbroje, nenávisť a vyhnanie z raja. Bránu do neba otvoril Boh. Požehnanie nás vovádza do Božieho blaha. Boh si nás vyvolil, aby sme boli jeho milované deti a odpustil nám všetky hriechy a poblúdenia. Tým nám preukázal dvojnásobné milosrdenstvo: vyslobodil nás z temnoty hriechu a zahrnul nás láskou, akou matka miluje svoje dieťa. Nekonečný Boh nás nežne, túžobne a verne miluje! Miluje nás napriek všetkému. Jeho láska k nám je najistejšou pôdou, na ktorej všetci stojíme. Začnime ho preto aj my milovať a dobrorečiť mu, velebme ho za jeho diela a prosme ho, aby svoje bohatstvo lásky ďalej vylieval na nás. Je vôľa Božia, aby sme žehnajúc jeho vôľu dostali nakoniec to, čo nám sám určil od ustanovenia sveta.

Byť v Božej vôli znamená byť v priestore, v ktorom sú vyslyšané všetky modlitby a v ktorom všetci ľudia žijú v bezpečí. V živote potrebujeme iba Božiu lásku. Božiu lásku k nám vyjadrujú aj slová, ktoré napísal neznámy vojak počas americkej občianskej vojny:

„Prosil som Boha o silu  a on ma urobil slabým, aby som bol skromný a ponížený.

Prosil som Boha o pomoc, aby som konal veľké veci, a on ma učinil malým,

aby som konal dobré skutky.

Prosil som Boha o bohatstvo a pozemské dobrá, aby som bol šťastný a bezstarostne si žil

a on ma urobil chudobným, aby som bol múdry, nezávislý a slobodný.

Prosil som Boha o všetky veci tohto sveta, aby som užíval svet

a on mi dal život, aby som sa tešil svetu i veciam.

Nedostal som nič, po čom som túžil, ale dostal som všetko, čo bolo pre moje dobro.

Moja modlitba bola vyslyšaná proti mojim prosbám,

preto som požehnaný medzi všetkými ľuďmi."